Frankenstein v Bagdade

Autor: Soraya Alexiou | 30.1.2019 o 13:45 | Karma článku: 1,60 | Prečítané:  485x

Zdravím vás všetkých, ktorí ste pred viac ako 13 rokmi čítali moje blogy. Áno, už je tak strašne dávno čo som naposledy niečo zverejnila. Odvtedy sa môj život podstatne zmenil. Ale tento blog nebude o mne. Bude o zaujímavej knihe

      Nedávno sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha od momentálne asi najznámejšieho a najoceňovanejšieho irackého spisovateľa Ahmeda Saadawiho. Ešte pred tým, ako som sa pustila do čítania, snažila som si vygooglit čo najviac informácii o Saadawim. Čo som našla ma povzbudilo k čítaniu a nesklamala som sa. Následne som sa rozhodla túto knihu preložiť do slovenského jazyka. Som presvedčená, že kniha, ktorá napriek tomu, že sa jej dej odohráva pre našinca v tak vzdialenej zemi a kultúre, je veľmi zaujímavá. Nie len z hľadiska toho, že sa cez ňu dozvieme reálie každodenného života v Bagdade, ktoré v roku 2003 obsadili vojská medzinárodnej koalície, vedenej Spojenými štátmi americkými (a v ktorej participovala aj Slovenská republika). Nie je to však literatúra faktu. Je to napínavý príbeh, multižánrová kniha, v ktorej sa prepletajú prvky fantasy, hororu, kriminálky, trileru a  politickej satiry. Ako asi už napovedá aj samotný názov knihy.

            Ešte pred tým ako vám ako chuťovku v tomto blogu postnem krátky úryvok z prekladu, trošku vám priblížim autora. Ahmed Saadawi je iracky publicista, spisovateľ, básnik, novinár a scenárista. Narodil sa v roku 1973 a žije v Bagdade. Svoju spisovateľskú dráhu začal vydaním zbierky básni Výročie zlých piesni (2000). Neskôr vydal 4 novely: Krásna krajina (2004), On sníva, hrá sa alebo zomiera (2008), Frankenstien v Bagdade (2013) a Kriedové dvere (2017.) Okrem toho vydal knihu krátkych poviedok pod názvom Nahá tvár vo sne (2018). V tom istom roku mu vyšla poviedka Pocit viny vo vôbec úplne prvej anglickej antológii irackej krimi literatúry, Baghdad Noir, v New Yorskom vydavateľstve Akashic Book. Za svoju novelu Frankenstien v Bagdade (2013) získal niekoľko medzinárodných ocenení, z nich asi najdôležitejšia je Medzinárodná cena za arabskú literatúru v roku 2014 a bol taktiež finalista na prestížnu The Man Booker Internationl Prize. V roku 2010 bol v rámci antológie Beirut 39 vybraný do skupiny 39 najlepších arabských spisovateľov vo veku do 39 rokov.

            A teraz k samotnej knihe Frankenstien v Bagdade. Ako som vyššie spomenula, je to multižánrová kniha. Jej dej sa odohráva medzi rokmi 2005 a 2006 na pozadí reálií života v okupovanom Bagdade, kde zúri občianska vojna medzi pozostatkami bývalého diktátorského zvrhnutého režimu Saddáma Husajna a zbytkom obyvateľstva. Vzmáha sa sektárske násilie a výbuchy samovražedných atentátnikov sú skoro na dennom poriadku. V tejto atmosfére autor vykresľuje príbeh fantastickej príšery, ktorá blúdi ulicami mesta a zabíja.

      Príbeh príšery, ktorú niektorí nazývajú Frankenstein, niektorí Zločinec X a niektorí iba ako ten Akosatovalá, sa čitateľovi odhaľuje postupne, očami rôznych obyvateľov chudobnej časti mesta Bettáwíjín. Nedá sa povedať, že by kniha mala jedného hlavného hrdinu. Možno je hlavný hrdina práve Frankenstein alebo teda Akosatovolá? Každopádne, kniha je písaná pútavo a s ľahkosťou. Opisy sú výstižné a nenudia. Spolu s príbehom Akosatovoláho sa dozvedáme aj životné príbehy ambiciózneho novinára Mahmúda, starej ženy, ktorá 20 rokov čaká na svojho strateného syna, starinára Hádiho, a mnoho ďalších obyvateľov štvrte. Je to vlastne také mini panoptikum Bagdadu.

A tu je sľúbená ukážka . Príjemné čítanie :)

 

Frankenstein v Bagdade

Kapitola druhá

Klamár

            „Tak kde sme to skončili?“ Zakričal Hádi potom ako sa rýchlo vymočil.

            „Pri veľkom nose v jutovom vrecku.“ znudene odpovedal Mahmúd.

             „Aha... Pri nose.“

       Počas toho ako sa vracal k stolíku si zapínal gombík na nohaviciach. Sadol si a pokračoval v rozprávaní. Mahmúd bol sklamaný lebo starinár nezabudol na žiaden detail. Pred tým ako išiel na záchod, hovoril o tom, že keď prestalo pršať, zobral jutové vrecko a vyšiel z izby na nádvorie. Pozrel sa na oblohu a videl, ako sa biele mračná rozostupujú, akoby už vypustili celý svoj náklad a chystali sa na odchod. Niektoré kusy starého nábytku a skrine dážď celkom premočil, čo znamenalo, že sa zničia. Ale na to teraz nemyslel. Vošiel do drevenej búdy, ktorú zbil zo zbytkov nábytku a pokazených skríň. Čupol si v rohu búdy lebo celý zbytok priestoru zaberala obrovská mŕtvola. Bola to nahá doráňaná mŕtvola muža. Z rán mu vytekala lepkavá bledá tekutina. Mŕtvola nebola príliš krvavá. Mala iba pár malých škvŕn zaschnutej krvi na rukách a nohách. Okolo krku a ramien mala modriny a opuchliny. Nemala nejakú konkrétnu jednotnú farbu. Hádi sa presunul k hlave mŕtvoly. Miesto kde by mal byť nos bolo kompletne zohavené. Akoby mu ho odhryzlo divé zviera. A nos chýbal. Otvoril jutové vrecko a vybral z neho to čo tak dlho hľadal počas uplynulých dní. Napriek strachu z toho čo išiel práve urobiť, vybral z vrecka úplne čerstvý nos, z ktorého ešte viseli zbytky zaschnutej krvi. Roztrasenou rukou nos položil do prázdnej čiernej jamky v strede tváre. Nos perfektne zapadol a vyzeral akoby mŕtvole patril odjakživa.

       Odstúpil od mŕtvoly a ruky si utrel do oblečenia. Pozeral sa na svoje dielo. Z výsledkom nebol celkom spokojný napriek tomu, že dielo bolo už hotové. Aha ... Ešte nie... Ešte musí nos prišiť, aby nespadol.

        Mŕtvole už chýbal len nos, aby bolo kompletná. A on toto hrôzostrašné dielo dokončil úplne sám bez akejkoľvek pomoci. Napriek tomu, že Hádi mal vysvetlenie pre motív svojho konania, poslucháčom pripadal nepochopiteľný a nezmyselný.

       „Chcel som ju odviezť do márnice. Veď je to kompletná mŕtvola, ktorú nechali ležať na ulici a chovali sa k nej ako k odpadu. Ľudia, veď je to človek! Ľudská bytosť!“

            „Nie je to kompletná mŕtvola ... Ty si ju vytvoril!“

„ Áno, ja som ju vytvoril, aby sa z nej nestali odpadky. Aby mala dôstojný a slušný pohreb tak ako všetky ostatné mŕtvoly.“

            „ A čo sa stalo potom?“

            „Mne alebo Akosatovolámu?“

            „Obidvom“

            Hádi ďalej odpovedal na otázky poslucháčov. Aj kvôli tým, ktorí príbeh počuli prvý krát si ostatní otázky nechávali až na záver. Inak by si príbeh nevychutnali a stratil by pointu. Zvlášť logické otázky sa nechávali až na úplný zaver a nikto Hádiho neprerušoval ani keď sa zamotal do vedľajších príbehov.

            V ten deň mal stretnutie s mužom v štvrti Karráda. Už dlhšiu dobu nič nekúpil ani nepredal a peniažky sa rýchlo míňali. Pán Ámrli, ktorého už nejakú dobu naháňal moholbyť zdrojom peknej kôpky peňazí. Je to starý muž, ktorý žije sám vo veľkom dome. Tak ako starena Elišava. Chce odisť do Ruska, za svojou starou láskou, ktorá ho prehovorila, aby dom aj s nábytkom predal a presťahoval sa za ňou. V Rusku si budú spolu užívať dôchodok.

            Na tom by nebolo nič zlé, práve naopak. Nech si milenci užijú. Problém bol ten, že zakaždým keď sa podarilo Hádimu dohodnúť sa s ním na predaji, starý muž si to rozmyslel. Držal sa svojho nábytku, svietnikov, lámp a rádií ako keď sa topiaci slamky chytá. Hádi na neho nechcel naliehať alebo ho vystrašiť. Nechal ho tak a po nejakom čase ho znova navštívil. Vtedy ho našiel vysmiateho a pripraveného dotiahnuť predaj do konca.

            Umyl si ruky, aby zmyl stopy po práci s ľudskými ostatkami. Prezliekol sa do čistejších šiat a odišiel, na stretnutie s týmto nerozhodným pánom. Bál sa, aby ho niekto nepredbehol a nepresvedčil starca, aby drahocenný nábytok predal jemu. Alebo ho niekto prehovorí, aby dom radšej prenajal aj s nábytkom a užil si peniaze za nájom. A možno by si ten nový nájomník neskôr dom aj odkúpil. Tak by Hádi prišiel o zákazníka.

            Dom nebol ďaleko, asi tak 5 minút autobusom, v úzkej uličke pri Námestí Andalus. Keď mal viac energie zašiel tam aj pešo. Po ceste zbieral prázdne plechovky od koly a iných nápojov. Hádzal ich do veľkého jutového vreca. Potom ich predal do zberu.

         „A čo sa stalo s mŕtvolou?“

         „Počkaj chvíľu...Dopoviem...“

        Keď Hádi dorazil do domu pána Ámrliho nikto mu neotváral. Možno spí, alebo išiel niekam von. Alebo zomrel skôr ako sa mohol stretnúť so svojou ruskou milou a dotknúť sa jej chudých vráskavých rúk. Búchal na dvere tak dlho až si to všimli susedia. Nechcel vyvolať zbytočný rozruch tak sa radšej vrátil späť na ulicu Sadún. Pri nemocnici Al Ahli vošiel do reštaurácie a zjedol jeden kebab. Druhý si dal zabaliť, aby mal niečo doma na večeru.

            Medzičasom sa mraky celkom rozplynuli a začal fúkať silný nárazový vietor. Raz z jedného smeru raz z druhého smeru. Pri reštaurácii sa prevrátil slnečník, ktorý používal pouličný predavač cigariet. Silný vietor narážal do chodcov tak, že vyzerali akoby ich neviditeľná ruka tlačila do chrbta a nútila ich zrýchliť krok. Ľudia, ktorý sedeli na terasách kaviarní sa rýchlo premiestnili dovnútra. Šoféri zatvárali okná, ktoré mali polootvorené kvôli vetraniu. Zmizli predavači novín a časopisov. Pouliční predavači sladkostí a cigariet si svoj tovar rýchlo nahádzali do plastových tašiek, ktoré mali zavesené na krku. Chodci, ktorí mali na hlavách šiltovky, si ich silno pridŕžali zo strachu, že sa im náhle odkryje plešina. A ako budú naháňať na ulici lietajúce šiltovky, stanu sa námetom vtipov ľudí sediacich v okolitých kaviarňach a šoférov okoloidúcich aut.

            Pri hoteli Sadir Novotel, ktorý stál pri Námestí Andalus silný vietor stláčal konáre paliem k zemi. Mladý strážnik hotela, ktorý stál pred vchodom si silnejšie pritiahol k telu svoju vojenskú bundu. Nemusel stáť vonku, mohol sa skryť v drevenej búdke, ktorá stála niekoľko metrov od vchodu. Tá ho však neochránila ani pred teplom ani pred zimou. Ak by bol bežným policajtom alebo vojakom na akomkoľvek inom stanovišti, ktorých bolo v meste neúrekom, mohol by si zakúriť drevom v plechovom sude. Hotelové pravidlá to však zakazovali.

          „Takže išiel k tomu strážnikovi hotela?“

          „Buď trochu trpezlivý! Hneď sa tam dostanem.“

            Hádi dojedol kebab, dopil plechovku koly , skrčil ju a hodil do jutového vreca . Nechcelo sa mu ísť von do toho vetra, tak sa prehrabával v odpadkoch reštaurácie a vyberal zo smetiaka prázdne plechovky. Keď vyšiel von, vietor sa síce utíšil, ale začalo sa stmievať. Bol zamyslený a zrazu si spomenul na tu divnú mŕtvolu, ktorú nechal doma. Z tejto myšlienky sa mu zatočila hlava.

            Bezmyšlienkovite kráčal ďalej smerom k Námestiu Andulus. Bol to vskutku zvláštny deň. V reštaurácii pozeral správy v televízii, ktorá bola umiestnená na stene. V správach hovorili, že v ten deň bolo v meste veľké množstvo výbuchov. V Kázimiji, Sadr City, Mansúre, Báb Al Šardži. Videl zábery na zranených v nemocnici Kindi a zábery z Námestia Tayarán práve počas toho ako hasiči zmývali chodníky. Hádi čakal, že sa objaví v zábere ako stojí na rohu a pokojne fajčí, ako zločinec, ktorý sa pozerá na miesto svojho činu. Potom sa v zábere objavil hovorca vlády, ktorý s úsmevom na tvári odpovedal na otázky novinárov. Povedal, že bezpečnostné zložky štátu zabránili veľkému počtu teroristických útokov, ktoré boli plánované na tento deň. Podľa informácií tajných služieb, Al Kájda a zbytky vojenských zložiek zvrhnutého režimu plánovali viac ako 100 útokov pomocou zamínovaných áut. Avšak vedenie koaličných síl a iracké bezpečnostné zložky ich skoro všetky odhalili včas. Okrem tých pätnástich!

            Tučný majiteľ reštaurácie sa pri tomto vyhlásení iba sarkasticky zasmial. No počet výbuchov sa v tento deň zvýšil na 16. Hovorca vlády bol už na ceste domov a ten posledný nestihol zaznamenať.

            Hádi kráčal s jutovým vrecom plným plechoviek prehodeným cez plece. Keď prišiel k hotelu Sedir Novotel neprešiel na druhú stranu ako to zvykol robiť predtým, aby sa vyhol pokrikom strážcu. Zabudol alebo práve myslel na mŕtvolu, uloženú v drevenej búde v jeho dome, z ktorej pomaličky vytekala lepkavá tekutina. Čo bude teraz robiť? Misia, na ktorú sa sám podujal, sa skončila. Má si prenajať auto a odviezť ju do márnice? Alebo ju v noci vyhodí niekde na ulicu alebo námestie a prenechá dokončenie misie na políciu?

            Keď prechádzal okolo veľkých garážových vrát hotela došlo mu, že je vo veľkej kaši. Jediné správne riešenie bude, ak mŕtvolu zase rozreže na kúsky. Na kúsky rôznych mŕtvol, z ktorých ju poskladal po tom, ako tie kúsky celé dni zbieral z ulíc mesta. Kúsky znova rozhádže po uliciach a námestiach.

            V tom istom čase sa mladý strážnik triasol od zimy. Asi sa chcel trochu zohriať tak veľkými krokmi prešiel k dverám svojej drevenej búdky. Práve sa načiahol, aby otvoril dvere, keď si všimol toho podivného muža s jutovým vrecom prehodeným cez plece ako sa vzďaľuje od hotela. Nemusel ho okríknuť, aby odišiel. Už bol preč.

            „Pane, vy ste toto videli?“

         „ Áno stál som aj kamarátmi na druhej strane ulice keď sme uvideli smetiarske auto ako sa blíži  k vchodu hotela“

            „Vidíte? Nič som si nevymyslel. Tu máte svedka.“

            Asi 20 metrov za vchodom hotela prefrčalo okolo neho smetiarske auto takou rýchlosťou, že ho skoro zrazilo. Smerovalo k vchodu hotela. O niekoľko sekúnd explodovalo. Výbuch vyhodil Hádiho do vetra aj s jeho vrecom a večerou. Dopadol na chodník ďaleko od miesta explózie. Pri páde sa  doudieral a zašpinil od prachu a sadzí z výbuchu. Asi po minúte, keď sa prebral z krátkeho bezvedomia, uvidel bežať ľudí smerom k nemu. Medzi nimi bol aj novinár Mahmúd Al Sawádi. Pomohli mu postaviť sa na nohy. Prach a dym pomaly sadal späť na zem. Pozviechal sa, odstrčil všetkých, ktorí mi pomohli a pokračoval v rýchlej chôdzi. Bol vystrašený a vydesený. Muži za nim kričali, aby počkal, veď je možno zranený a ani to necíti. On ale začal bežať. Určite bol v šoku a nevedel čo robí.

            Bola už celkom tma a bolo počuť húkanie policajných áut, sanitiek a hasičov. Dymový mrak sa pomaličky rozplýval a vytvoril hmlu, ktorá rozostrila obrysy áut. Mahmúd a ďalší očitý svedkovia chvíľu prešľapovali na mieste po úlomkoch sklá a železa a iných vecí, ktoré výbuch rozmetal po okolí. Potom sa vystrašení vzdialili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu kamenné veže poprieť gravitáciu? Z fenoménu sa stáva pohroma

Úchvatné vizuálne divadlo devastuje národné parky.

Autorská strana Evy Borušovičovej

Niekedy sú tradície predkov poriadne na prd

Ešte stále je leto, čas dlhých stolov vyložených na dvore.


Už ste čítali?