Zdravím vás všetkých, ktorí ste pred viac ako 13 rokmi čítali moje blogy. Áno, už je tak strašne dávno čo som naposledy niečo zverejnila. Odvtedy sa môj život podstatne zmenil. Ale tento blog nebude o mne. Bude o zaujímavej knihe
Pred niekoľkými týždňami pri pozeraní správ ma upútal jeden príspevok. Ďalší samovražedný výbuch zamínovaným autom v centre Bagdadu, pri ktorom okrem iných zomreli aj tri žiačky školy, v blízkosti ktorej sa táto teroristická akcia udiala. Výbuch zasiahol aj okoloidúci autobus, ktorý viezol deti z tej školy. Takýchto a podobných správ sa denne odvysiela mnoho, veď „ľudské“ bomby sú v Iraku teraz v móde. Ale táto bola pre mňa iná ako všetky ostatné. Prečo? Pretože do tej istej školy som kedysi chodievala aj ja.
Dnes som začala svoj prvý pracovný deň (tu sa víkenduje vo štvrtok a v piatok) tak, ako už tradične, čajíčkom s mliekom (anglický snobizmus, ale mne to chutí) a prečítaním denníka SME a samozrejme všetkých nových článkov na blogu, ktoré vyšli počas týchto dvoch dní. Ako tradične sa mi vôbec nechce pracovať, po víkende mám vždy taký útlm, najradšej by som si ešte pospala zababušená v perinke, prečítala dobrú knižku, dala voňavý kúpeľ a presedela vo vani aj celý deň. Neviem prečo, ale cez víkend na to nemám čas…, ale nie o tom som chcela.
